from my pen

Smutné čierné očká dúšok vody a omrviniek zopár hľadajú, zatiaľ čo niekde hýria, hodujú, nad bohatstvom a rozmarom jasajú. Niekto hľadá pár drobných na ceste, desať plných tašiek si nesie. Niekto si žije vo vile luxusnej, iný v starej chalúpke už rozpadnutej, ďalší je bez strechy nad hlavou, brodí sa často smetiskom či kanálom. Niekto teší sa, že ráno slniečko ho prebudí, ďalšieho každá maličkosť ku starostiam popudí. Niekto nevie od rozkoše čo si vybrať v supermarkete, v značkovom obchode aké šaty zvoliť si, zatiaľ čo niekde ktosi ani rožok nemôže dovoliť si. Hromadia boháči statky pre seba a pre svoje zhýčkané detičky, a niekde od bolesti nad smrrťou od biedy, chorôb tečú slzičky. Zazobaný radšej kúpi si štyri predražené autá, aj keď ich nevyužije, nepotrebuje. No chudáka prosiaceho o kúsok chleba či krátky rozhovor nevšimene si, neeviduje. Prečo toľko myslíme len na seba? Prečo bezhlavo nakupujeme, čo netreba? Prečo riadime sa konzumizmom, médiami, reklamami? Prečo skončili sme so zamrznutými, sebeckými srdcami? Prečo nevšímame si tpriaich, biednych, plačúcich? Prečo kašleme na prosiach, trpiacich? Doba nás tak neľudsky poháňa, nepodstatné nás sťa besné naháňa. Kde sa podel zmysel, ľudskosť, cit? Skúsme sa zamyslieť , trochu zastať, žiť. Pokúsme sa tu viac pre niekoho, menej pre niečo žiť, byť. Čo tak skúsiť v sebe lásku ,súcit nájsť, obnoviť? Že byť tu pre iných zmysel má , pcohopiť.